Stratený
Niekto,sa v daždi vyžíva a využíva vodu,aby z neho zmyla starosti.Pre niekoho je to upokojenie pre hnev,smútok...Pri daždi,výjde veľa spomienok.A tam som aj smeroval.Spomienky.Jediná vec,kvôli ktorej by každý,komu by niekto ponúkol nesmrtelnosť,zaváhal.Áno,byť nesmrtelný...neporaziteľný pre vek...všetko skúsiť,okúsiť trpkosť ale aj sladkavú príchuť života...
Spomienky sú najvzácnejšia vec,čo máš.Nemôže ti ich žiaden zlodej ukradnúž,ani vra ti ich nemôže zabiť...Sú s tebou pevne zviazané.Je dobré mať spomienky,aj keď sú smutné...lepšie,než ich nemať...
Po parku,kráčal chlapec.V parku v tejto dobe nebolo nikoho,okrem neho,pretože pršalo a málokto vyšiel na ulicu v tento nečas.Chlapec bol mladý,mohol mať 17 no nikto by neuhádol jeho skutočný vek.Oblečený bol v čiernom kabáte,ktorý v tejto dobe nosí pár ľudí.Kráčal pomalu,ukladajúc nohy ako nejakú krehkú vázu.Na malú chvílu zastal a pozrel sa na lavičku.
V mysli sa mu hneď zjavili obrazy.Ako sem doniesol svoji priateľku,ako tu sedel s kamošom....
Pokrútil hlavou,aby odohnal spomienky a pokračoval v chôdzi.Prešiel parkom,pričom sa sem tam zastavil pri nejakom strome a položil na ňho ruku,ako na plece starého kamaráta.Sem tam sa mu na tvári roztiahol úsmev.Smutný úsmev.Vykročil von z parku a prešiel cez cestu.Zastal na chodníku a chvílu hladel na dievča,čo prešlo popri ňom.Pripomínala mu ju...Znova mu prešlo hlavou desiatok spomienok...nová ta bolesť,smútok a prázdno...Znovu pokrútil hlavou a smutne kráčal po chodníku....Po ceste zastal pred jedným luxusným autom a v mysli mu vybehla spomienka,ako s kamarátom si raz dali preteky s takýmito autami...Mierny úsmev vystriedal smuto,keď si všimol krčmu hneď vedla.Keby nebol opitý,neprišiel by vtedy o život.
Krátky pozdych a prešiel cez niekolko uličiek a možno len samá náhoda zasiahla,keď zastal pred cintorínom.Nohy ho viedli samé,rovno ku niekoľko desiatkam náhrobkom.
To je skutočná tiaha nesmrtelnosti.Koľkých priateľov,priateľky,kamarátov pochovával?Všetky tie spomienky..v ňom bojovali pri pohlade na aždú jednu vec..Koľko ludí sa divilo,že to prežil?Nikto nikdy nevie,prečo je tak mladý...Nedá sa žiť takou tiahou...ale,nemôže umrieť.Musí s tým žiť.Pretože,nič nie je zadarmo.
Po parku,kráčal chlapec.V parku v tejto dobe nebolo nikoho,okrem neho,pretože pršalo a málokto vyšiel na ulicu v tento nečas.No predsa len,oproti nemu,kráčala osoba.Bolo to to dievča,ktoré stretol na ceste.Nevedno ako sa s ňou pustil do rozhovoru,keď jej ponúkol kabát a doprovod pred dom.
O niečo neskôr....
Po parku,kráčal chlapec.V parku,v tejto dobe nikoho nebolo,okrem neho,pretože pršalo a málokto vyšiel na ulicu v tento nečas.Poprechádzal lavičky,pohladkal stromy...bol mladý,nemohol mať viac,než 17.Keby tam pred niekoľkými rokmi niekto bol,rozhodne by ho poznal.Pohyby boli dokonalé,rovnaké.Prešiel cez prechod,no nikoho nestretol.Prešiel k cintorínu.Jeho nohy kráčali automaticky.Kráčal zamyslene a spomienky v ňom bublinkovali a šumeli,ako rozhŕkaná kofola.Zastal pred hrobmi.Jeden k nim pribudol.Spoza neho sa ozval hlas.Znova tam stálo dievča.Znova sa podobalo na tú predtým.Nikdy sa to neskončí...A ku kvapkám,čo stekali po jeho líci,sa pridala aj slza.